Ten malý kúsok neba

Zbožňujem večerné bicyklové výpravy hobitínskym lesom. Vždy ma fascinuje, ako blízko sa skrýva dobrodružstvo. Úzka cestička vedie hlboko, hlboko medzi stromy, okolo starej drevenej pevnosti, kde bývajú draci… podľa mojich detí. Je plná napínavých miest a vysokých zrázov. Aspoň pre začínajúceho cyklistu, ako som ja.

Tak dobre, nie je to Hobitín, je to mestečko na Morave. A nie je to les ale zámocký park. A dobrodružná výprava mala úplne pragmatický cieľ – išla som zaniesť do lesnoškôlkovej jurty vyčistený obrus, vylial sa nám na neho počas ženského kruhu vosk.

Vždy sa na takýchto cestách prevtelím z mamy naspäť do toho, kto som. Niečo trošku nebezpečné, prekonávanie hraníc, pohyb, epické oblaky nad hlavou… a vždy sa vrátim ako znovuzrodená.

Toto je 1659 deň mojej materskej dovolenky. Veľa narodenín a sviatkov som odvtedy odbila pohárom vína pred spaním. Nad mnohými výročiami, napríklad nad výročím našej svadby, len tak mávla rukou. Odignorovala veľa darov, ktoré som mala darovať. Jeden štedrý deň strávila v pôrodnici. Všedné a nevšedné dni mi často splývajú.

Stále svoje deti milujem až na dreň a bez váhania by som za ne dala život. Zároveň sa stále teším, keď zaspia a stále sa pred nimi schovávam na záchode.

K večernému obžerstvu hneď po uspávaní ma to ešte občas zláka, zato k hysterickým záchvatom plaču a hnevu pristupujem so stoickým kľudom ostrieľaného námorníka. Väčšinou.

Už som prekonala svoje nutkanie upozorňovať nahlas na každý okoloidúci traktor.

Naučila som sa pozdĺžne parkovať. Pavúkov hrdinsky naberám na papier a vynášam na balkón.

Viem umyť hovienko z koberca, že je na nepoznanie.

V supermarketoch už nerobím s nákupným košíkom žiaden kočíkový pohyb. Len keď sa zabudnem.

Poštárke už nechodím otvárať v pyžame ani v kojacom prádle a keď za ňou ideme s deťmi dolu k dverám, často sú kompletne oblečené.

Viem vymyslieť rozprávku na požiadanie. Ako jelenček spadol do žihľavy? Jasnačka.

Naučila som sa vidieť krásu v obyčajných veciach a okamihoch a vážiť si ich. Často sa mi stáva, že v tých jednoduchých momentoch sa skrýva nekonečno lásky.

Naučila som sa, že najlepší spôsob, ako si v kľude vypiť čaj, je sadnúť si s ním k deťom na koberec. A že najlepší spôsob, ako spraviť niečo sama pre seba, je jednoducho to spraviť (a všetko ostatné počká).

Naučila som sa hovoriť nie. Neoblomne.

Naučila som sa hovoriť áno. Napríklad životu. Nájsť odvahu skúšať nové veci tak, ako to neustále robia tí maličkí tvorovia okolo mňa. Stále dokola, až kým sa to neprelomí a zrazu to ide.

Naučila som sa prestať riešiť, či vyzerám hlúpo. Veľa sa smiať a hľadať cestičky k tomu, aby nám bolo dobre.

Naučila som sa spať z každej strany omotaná detskými rúčkami. Zdvihnúť obe deti naraz a bežať suchým lístím s vreckami plnými gaštanov.

Viem variť na zapratanej kuchynskej linke, bezpečne našľapovať pomedzi hračky, byť krásna aj v pyžame so strapatými vlasmi a večer uložiť všetkých do postele a potom s pohárom vína hľadieť na hviezdy.

A napriek tomu, že v tomto všetkom som spravila viditeľný pokrok, sú tu veci, ktoré som na materskej nezvládla.

Napríklad som nespravila skúšku z lekárskej biofyziky, ktorú som mala naplánovanú mesiac po prvom pôrode. Keď občas ideme okolo lekárskej fakulty, stále to bolí, že tam nie som.

Clarissa Pinkola Estes vo svojej knihe Ženy, které běhaly s vlky píše o klane zjazvených. V kapitole o tom, ako ženy majú počítať svoj vek. Koľko máš? Mám 22 bojových jaziev. Keď som to čítala naposledy, tak som tomu nerozumela. Bola som mladá, mala som príliš málo zažitého. Život mal ešte šancu sa blížiť tej dokonalej ideálnej predstave o tom, ako by to malo byť, všetko som mala pred sebou. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, tak… jazvy sú a občas sa ozvú. Keď sa mení počasie…

S kamarátkou sme teraz nedávno zabrúsili do našich temnejších spomienok a rozoberali veci, ktoré nie sú tak, ako by sme chceli. A mne niekde uprostred toho došlo, že nie som sama, že to tak máme všetci. Že každý máme veci, ktoré sú inak, ako chceme. Ktoré nám nevyšli. Po ktorých túžime a nikdy ich nebudeme mať. Ktoré máme a nikdy sme ich mať nechceli.

A ako rastieme, stávame sa právoplatným členom klanu zjazvených.

A to tajomstvo tkvie v tom, že je to prirodzený beh vecí. Len nám to zabudli povedať. Niekde sa stala chyba a nenaučili nás pozerať sa na naše prehry zo správneho uhla. Ukázali mi to až moje deti.

Chyby znamenajú, že sme mali odvahu skúsiť niečo, čo ešte nevieme. Prehry znamenajú, že po nich má nasledovať pokus dva, tri… milión. Nezdary sú lekcie, z ktorých sa máme niečo naučiť a niečo začať robiť inak. A sled našich pokusov a omylov, výhier a prehier a všetkého medzi tým sa volá život. A je o láske.

Nosím v sebe už niekoľko jaziev. A okrem nich v sebe nosím ešte niečo iné… Ľudí, ktorých milujem tak veľmi, že sa to nedá napísať. A toto miesto na Morave, ktoré sa stalo mojim domovom a ktoré som si zamilovala. Miesto, kde cítim naplnenie, zmysel. Kde sa dobrodružstvo skrýva len pár minút jazdy bicyklom a kde draci, škriatkovia a víly vykukujú spoza stromov. Kde život je učiteľ, prekážky sú príležitosti a vesmír je ku mne štedrý. Je to moje malé osobné nebo.

V 18-tom storočí napísal francúzsky filozof Voltaire satirickú novelu s názvom Candide. Rozoberali sme ju na strednej škole. A to, čo vo mne zostalo, bola veta, ktorá sa opakovala dokola v poslenej kapitole, po tom, ako Candidovi väčšina jeho životných plánov dopadla úplne inak, než chcel. Il faut cultiver notre jardin. Musíme pestovať našu záhradu. Význam tej vety mi došiel až teraz.

A vlastne som nikdy nikde nepočula recept na šťastie, ktorý by nebol v konečnom dôsledku rovnaký. Pestovať s láskou ten malý kúsok neba, čo máme. A nechať ho rozrásť sa a rozkvitnúť.

A potom, moje milé spolumatky, vyletíme ku hviezdam.

Ďakujem za prečítanie tohoto článku. Ak ste ho dočítali až do konca, rada by som vás pozvala na svoje nové stránky bronamesarosova.cz. Tento článok tam nájdete tu a okrem neho je tam tento celý tento blog a oveľa viac;) Web, na ktorom práve ste, v dohľadnej dobe prestane fungovať…

 

Milujem hľadanie v hĺbke a nachádzanie múdrosti v príbehoch. V projekte Mama z mestskej džungle píšem o vnútornej ceste matky a o cestičkách, ktorými nás život vedie za splnením našich snov. Môj príbeh si môžete prečítať tu:) >>
Komentáre
  1. Veve píše:

    Broni, nie som matka a napriek tomu som si s radosťou prečítala tento krásny text až do konca… 🙂
    Veľmi ti fandím a mávam!

    • Broňa Mesárošová píše:

      Veve, si historicky môj prvý komentár! Ever! Ďakujem za reakciu a za slová, pohladili:)))

Napísať odpoveď pre Veve Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.