Prečo potrebujeme revolúciu rodičov?

Naši mi dali na Vianoce lístok na koncert francúzskej speváčky Zaz. Bolo to skvelé. Nejakou zhodou osudu pochopili presne v pravý čas, že do nášho malého bytu sa nevojdú ďalšie veci. Že zážitky vonku mi chýbajú ako soľ. A že sa mi páči filozofia života bez vytvárania odpadu. Dostali sme lístok na koncert, pozvanie na obed a diaľničnú známku. Bola som ako v nebi.

Aké to je byť sama na koncerte prvýkrát, odkedy mám deti? Úplne iné, ako pred deťmi. Taký život po živote. Svet vidím inou optikou. A keď ma hudba strhne, vážim si to oveľa viac.

Bol tam jeden nádherný moment, a o ňom bude tento článok. V jednom momente sa Zaz otočila chrbtom k publiku, v tichu sa zahľadela dohora a nadýchla lúč svetla z reflektoru nad ňou. Potom spustili bicie, ona zvýskla, poskočila a začal koncert…

V tom tichom momente bola neuveriteľná sila. Sledovala som tú mladú ženu. Divokú a krásnu. Svoju. Slobodnú. Ako robí to, čo v tej chvíli práve cíti. Nadychuje svetlo. Rezonuje s priestorom. Ako slobodne žije to, čo ja mám na prídel.

Nepochopte ma zle. Milujem svoje deti. Celým srdcom, celou dušou. Rada sa o nich starám, rada s nimi trávim čas, rada s nimi rastiem.

Problém je ale v tom, že hoci prakticky nonstop robím mamu, nie som iba mama.

Som žena, manželka, sprievodkyňa životnými zmenami a budúca odborníčka na čínsku medicínu. Cítim život, keď maľujem. Sama so sebou sa spájam, keď prstami spracúvam hrnčiarsku hlinu. Občas potrebujem napísať báseň. Prechádzky v lese ma dobíjajú. Knihy sú moja potrava. A z času na čas by som veľmi potrebovala cítiť flow. Robiť niečo z tohto zoznamu, alebo hoci len umývať riad, ale môcť sa do toho ponoriť. Celá. A keď sa do niečoho pustím, tak to môcť dokončiť. Bez toho, aby som sa o tom musela dohadovať s ďalšími dvoma miniosobami, a bez opakovaného a neutíchajúceho mamíííí…

Keď nemám pravidelne priestor robiť niečo svoje, odbieham duchom od detí preč. Je to silnejšie, ako ja.

A myslím si, že tento pocit je nevyhnutný. Že tak, ako to dnes máme – že matky žijú sami izolované a ich hlavná náplň je upratovanie a plyšákové divadlo, nie je prirodzený stav vecí. Matky potrebujú niečo iné. A myslím si, že niečo iné potrebujú aj naše deti.

Dnešný civilizovaný svet nie je prispôsobený pre život s deťmi. Áno, máme tu inštitúcie, detské kútiky a sofistikované hračky. Chýba nám ale jedna podstatná vec – to, o čom Jean Liedloffová písala v Koncepte kontinua. Prirodzený beh dňa, kde deti môžu pozorovať svojich rodičov pri zmysluplnej práci a postupne sa do nej zapájať. A pomaly sa tak učiť zastávať svoje miesto v kruhu života.

A zmysluplnou prácou nemyslím, že desiaty raz montessori spôsobom vyčistíme topánky. Myslím život tam vonku, za hranicami paneláku, kde sa neustále niečo deje. A kde sa nachádza ten obrovský svet, v ktorom naše deti budú žiť, až vyrastú.

Dnes to nejde, pretože väčšina zmysluplnej práce sa odohráva v hlave, alebo na obrazovke počítača. A možno aj preto je materstvo v dnešnej dobe nastavené tak, že mladú ženu – budúcu matku – najskôr systém vytrhne z jej života a zasadí ju do izolovaného prostredia (=domácnosť), aby ju potom, keď si konečne zvykne, odtrhol od detí a presadil naspäť do práce…

Rozumiete, že ani jedno nie je správne?

Vnímanie toho, že takto to je normálne, máme zapísané hlboko pod kožou. Ťažko sa o tom vôbec rozpráva. Už v prvej línii, keď sa o tom snažím rozprávať so svojím mužom, vieme ľahko skĺznuť k tomu, že má pocit, že nie som na materskej šťastná. A že teda dáme deti do škôlky už teraz a môžem si nájsť prácu. Ale to vôbec nie je o tom!

Ja chcem mať oboje. Chcem, aby sa moje deti mohli zúčastňovať na mojom živote. A aby som sa ja mohla zúčastňovať na živote mojich detí. Dlhodobo. Nie len na krátky okamih, kým narastú natoľko, že idú niekam odložiť.

Potrebujem vytvoriť priestor vo svete pre nás ako celok. A áno, viem, nebudeme spolu tráviť všetok čas (to by som asi ani nevydržala:). Ale chcela by som, aby ho bolo o trošku viac, než je bežné.

Antropológovia sa dnes chodia učiť medzi domorodcov, ako vychovávať deti. Presne tam, v pralese, sa dá odmalička plnohodnotne podieľať na živote skupiny. A áno, život Európana v meste je iný, ako život domorodca v pralese. Ale verím tomu, že tie základné princípy idú vytvoriť aj v našom svete.

Riešenie prebleskuje pomedzi lístie v mestskej džungli ako svetlo v záplave zelenej. Ide len o to, že je treba trochu inak usporiadať svet našich dospelých činností, aby v nich deti mali svoje miesto. Tu som našla inšpiráciu ja:

V Náměšti nad Oslavou býva raz ročne festival pre rodiny s deťmi. Volá sa Folkové prázdniny, a je to niekoľko dní plných hier, tvorenia, prednášok a hudby v bezpečne ohradenom areáli zámockého parku. Deti sa tam nemajú ako stratiť (a tým najmenším sa dá pre prípad núdze napísať na ruku centrofixskou telefónne číslo rodičov:). Nemajú tam ako rušiť, všetko je vonku. Koncerty začínajú skoro, aby všetci mohli tancovať spolu, bez ohľadu na vek. A ak chcete zostať do noci, stačí mať so sebou deku, a uložiť potom svoje unavené festivalové deti v tráve pod hviezdami…

Tam, kde bývam, robí jedna skvelá žena krúžok keramiky pre mamičky s deťmi od 2 rokov. Hodina je absolútne prispôsobená potrebám detí. Je v herničke materského centra, má štruktúru, rituály. Cieľom je patlať sa v hline. Rodič si ale vždy môže kúsok hliny vziať bokom , a niečo naozaj vyrobiť, vypáliť a vziať domov.

V Brne sa každoročne koná konference Aktivní rodičovství. Je to niekoľko dní plných prednášok a inšpiratívnych ľudí, kde matky môžu prevetrať svoje mozgové závity. Deti sú povolené, je ich všade plno. Lozia po schodoch v aule a behajú po chodbách…

Kamarátka počas prvého roku materskej založila lesnú škôlku. Ideálny spôsob, ako mať dieťa so sebou v práci a zároveň mu dopriať kolektív a zmysluplnú činnosť. Veľa blata.

Naše materské centrum umožnilo spriateleným mamičkám stretávať sa v miestnej záhrade – dalo tak priestor pre aktivity rôzneho druhu, ktoré si mamičky organizujú svojpomocne – od zumby pre nosiace ženy až k prímestským táborom…

Vidíte, kam tým mierim? Len trochu inak usporiadať svet činností, ktoré by sme my dospelí chceli robiť.

Chceš sa niečo dozvedieť? Pozvi svoju obľúbenú inšpiratívnu osobu na prednášku do miestneho materského centra. Potrebuješ predávať ďalej svoje vedomosti? Sprav kurz v prostredí, kam môžu ísť deti. Potrebuješ spievať? Sprav koncert v čase, kedy deti môžu pod pódiom tancovať. Chýba ti spoločnosť? Zorganizuj piknik pre ľudí z tvojho okolia. Chcela by si mať vo svojom okolí podpornú skupinu pre matky? Vytvor si ju…

Som presvedčená, že keď nás toto bude robiť veľa, nebudeme musieť za každou takouto príležitosťou cestovať kilometre ďaleko. Dáva to zmysel, nie?:)

Možno sa časom dopracujeme od svojpomocne tvorených aktivít až k spoločnostiam, ktoré ponúkajú babyfriendly prostredie svojim zamestnancom. Čo tak škôlka v miestnosti, kde vy máte počítač a pracovné miesto? Skrátené úväzky, starostlivosť o deti zdieľaná medzi partnermi… A nemyslím vo Fínsku, myslím u nás, na Slovensku.

Som malá ryba, ale verím na veľryby. Verím, že existuje cesta, ako si postupne, po kúskoch, meniť okolo seba svet tak, aby nám, rodičom, bolo každému jednotlivo dobre. Je to treba. Pre život nás všetkých.

No a čo je teda ten prvý krok?

Zatvor si oči… A predstav si svoj ideálny svet. Čo potrebuješ ako rodič? Vyber si jednu vec. Ak máš niečo, po čom túžiš opakovane každý deň, tak to je ono. Čo môžeš dnes spraviť pre to, aby zajtra táto jedna vec bola trošku viac na dosah? Vezmi si do ruky pero a papier, a napíš si to. Povedz o tom najlepšej kamarátke. A potom sa nadýchni, otvor dvere, a vykroč na cestu.

Milujem hľadanie v hĺbke a nachádzanie múdrosti v príbehoch. V projekte Mama z mestskej džungle píšem o vnútornej ceste matky a o cestičkách, ktorými nás život vedie za splnením našich snov. Môj príbeh si môžete prečítať tu:) >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.