O škôlke trochu inak

Bolo to jedno z tých období, kedy veľa vecí nevyšlo tak, aby mi bolo dobre. Alebo naopak. Nebolo mi dobre a preto veľa vecí nevyšlo tak, ako by som chcela. Začarovaný kruh. Celý môj svet bol totiž napchaný v tlakovom hrnci. Menu týždňa: mama vo vlastnej šťave.

Blížil sa koniec leta, začiatok škôlky a ja som v hlave mala obrovský balík starostí. Nebola som si totiž istá, ako to s tou škôlkou vlastne chcem.

Naša rodina je špecifická tým, že bývame na Morave a všetci naši príbuzní žijú v inom štáte. Na návštevu k babičke je to pár hodín autom po diaľnici. Keď to skrátim, na deti sme skoro stále sami. A je to krásne a ťažké zároveň, o tom nabudúce. Podstatné je, že po bezmála 5-tich rokoch na materskej som zistila, že ďalej takto fungovať nevládzem. Že zúfalo potrebujem robiť aj niečo iné, než byť s deťmi. Že aby som vedela deťom zabezpečiť plnohodnotný čas, musím byť najprv spokojná a cítiť v živote naplnenie ja sama.

V jednom momente som zistila, že neviem dať svojim deťom všetko, čo by potrebovali. Ako jedna unavená mama rozdelená medzi seba, dve deti, domácnosť, manžela a túžbu občas pracovať a vzdelávať sa, som jednoducho nedokázala zabezpečiť toľko podnetov, aby nám bolo dobre.

Riešenie vyzerá zvonku jednoducho – deti pôjdu do škôlky.

Zdroj: Pixabay, Arzao

V čom spočíval teda môj problém? V tom, že niekoľko našich blízkych ľudí – miestnych rodičov, funguje alebo by chcelo fungovať tak trochu mimo systém. A že ich myšlienky sa mi za tých 5 rokov vryli pod kožu.

V Čechách existuje pojem domáce vzdelávanie. Domškoláci nechodia do školy či škôlky. Stretávajú a vzdelávajú sa mimo štátne školstvo, väčšinou za účasti rodičov, prípadne v komunitách a svojpomocne založených „školách“. A do bežnej školy chodia raz za čas na preskúšanie. Väčšinou sa vlastne „neučia“, ale zaoberajú sa tým, čo ich práve zaujíma. A keď majú flow, učia sa veľmi rýchlo. Vo výsledku zvládnu učivo rýchlejšie, než školopovinní žiaci a majú veľa času na zmysluplnejšie veci.

O slobodnom vzdelávaní píše napríklad A. S. Neill v knihe Summerhill a John Holt v knihe Proč děti neprospívají. Ešte som ich nečítala, chystám sa. Musím vás ale varovať, vraj keď ich prečítate, už niet cesty späť…

Na slobodnom vzdelávaní sa mi páči viacero myšlienok:

Páči sa mi, že deti sa môžu od začiatku učiť vlastným tempom a nasledovať volanie v sebe. Že majú veľkú šancu spoznať a rozvíjať svoje talenty a silné stránky. Myslím si, že na prahu dospelosti budú vedieť veľmi dobre, kto sú a čo môžu dať svetu.

Páči sa mi, že od začiatku sa učia preberať zodpovednosť sa svoje smerovanie a vzdelávanie, za svoj život. Že úplne odmalička sa stretávajú s realitou, kde si život tvoria sami.

A páči sa mi, že odmalička majú skúsenosť, aké to je byť samostatný a nezávislý. Myslím si, že dnešný svet takýchto ľudí potrebuje ako soľ.

Hneď by som do toho išla.

Háčik je v tom, že kam teda tie deti dám, keď chcem byť bez nich?:)

A háčik bol aj v tom, že som si nebola istá, čo teda chcem, aby formovalo moje deti. Červíček strachu vo mne hlodal vždy, keď som si chcela dovoliť spraviť to inak – systémom sme predsa prešli všetci, a akí pekní sme vyrástli!

A tak sa to vo mne mlelo. A moje milé deti mi spoľahlivo robili zrkadlo.

August sa niesol v znamení bezmocnosti. Môj syn sa ocitol v situácii, kedy sme škôlku rozhodli za neho a bez neho, jednoducho pôjde. A pocítili sme to všade. Nosil tú krivdu v sebe dlho a každá maličká hlúposť zvonku spôsobila, že vždy pretiekol pohár. Myslím si, že bezmocnosť sa skrýva na pozadí každého záchvatu hnevu a plaču. Prvýkrát som zažila, že svoje dieťa direktívne tlačím niekam, kam nechce ísť, a že sa odo mňa vzďaľuje.

Druhý deň štátnej škôlky sa chytil nohy stola v obývačke a nedostali sme ho nikam.

Vchod do jurty, v ktorej má zázemie naša lesná škôlka.

A odvtedy píšem tento článok. To, že myšlienky v ňom sú takto logicky zoradené pekne za sebou, je výsledok veľkého vnútorného hľadania a mnohých rozhovorov s priateľmi.

A to, na čo som prišla, je toto:

Neexistuje žiaden univerzálny, správny postup.

Chris Guillebeau v knihe Born to do this píše o nutnosti správneho pomeru slobody, pocitu flow a peňazí, aby sme dlhodobo cítili naplnenie a radosť. A že ten pomer je pre každého iný. Jeho kniha je o tom, ako objaviť prácu, pre ktorú sme sa zrodili. Myslím si ale, že rovnaký princíp platí aj na život, starostlivosť o deti a škôlku.

Každá z nás potrebuje inú kombináciu práce, oddychu a času s rodinou, aby cítila naplnenie vo svojom živote. Každá z nás má inú štartovaciu pozíciu, iné možnosti. Každé naše dieťa potrebuje iný pomer času s kamarátmi, s mamou a ďalších aktivít. A preto neexistuje žiaden univerzálny správny postup.

Jediný správny postup pre teba je ten, ktorý tebe dáva zmysel.

O tom, že výchova detí je priveľké sústo na jeden unavený pár rodičov, píše napríklad Petr Jasinski v knihe Rozšířená rodina dle vlastní volby. V knihe predstavuje nádherný koncept. Myšlienku, že rozšírenú „rodinu“ si môžeme tvoriť vedome s ľuďmi okolo seba. Môžeme si tvoriť spoločenstvo nám blízkych ľudí, a s nimi potom zdieľať to, čo zdieľať chceme – napríklad aj čas s deťmi a starostlivosť o ne. A tento koncept je o to krajší, že mne sa to tak trochu stalo.

V rámci tohto konceptu podľa mňa existuje nekonečno možností, ako si vytvoriť čas bez detí. A ako deťom vytvoriť zmysluplný čas bez rodičov. Je to len na nás, ako si to vymyslíme a zrealizujeme. Viem o rodičoch, ktorí sa v starostlivosti o deti striedajú. Sú na záhrade, v parku, navštevujú múzeá, lesy, ihriská… To, čo potrebujete, si môžete jednoducho vytvoriť. Môžete vytvoriť komunitnú „škôlku“, súkromnú škôlku… Alebo si môžete priamo z vašej štátnej škôlky spraviť rozšírenú rodinu. Postupne.

Za šťastím vedie nekonečno ciest. Takže tá otázka znie: ktorá je tá moja? Čím chcem naplniť náš život? Čo sú pre mňa tie veľké kamene, ktoré musím vložiť do fľaše ako prvé, aby sa tam určite zmestili? Keď medzery potom zaplním pieskom a vodou, čo chcem, aby v tej fľaši určite bolo?

Myslela som si, že je to strašne ťažké, spraviť to rozhodnutie, keď netuším, kam ktorá cesta povedie. Riešenie je ale v skutočnosti jednoduché – budúcnosť totiž neexistuje.

Budúcnosť sa skladá z maličkých okamihov TERAZ, ktoré idú v rade za sebou.

A preto existuje aj jednoduchý spôsob, ako prísť na to, kde mi BUDE dobre. Bude = TERAZ JE. A kde nám je dobre teraz, to sa dá pocítiť. Stačí, keď sa na chvíľu naladím a zahľadím do svojho vnútra.

V našej blízkosti pred rokom vznikla lesná škôlka. A impulz pre jej vznik vzišiel z mojej rozšírenej rodiny. Sprievodkyne, ktoré tam sprevádzajú deti, sú moje kamarátky, s ktorými trávim čas aj mimo škôlku. Veľa z detí, ktoré tam chodia, sa poznajú odmalička.

Je to výsledok toho, že svojpomocne vytvorený systém stretávania mamičiek malých detí tu funguje a prináša ovocie. Mamičky z mojej rozšírenej rodiny som spoznala na podporných skupinách nosenia a kontaktného rodičovstva. Spájajú nás názory na výchovu a desiatky spoločných stretnutí.

Interiér jurty a výhľad von… Vo vnútri to voní drevom.

Keď som dvom z nich dávala dnes svoje deti do lesnej škôlky, necítila som strach, ale dôveru. A moje deti neplakali, tešili sa.

A tak dnes sedím doma na gauči, píšem článok a som šťastná ako blcha. Čaká ma ešte 5 hodín bez detí, prvýkrát za veeeeeľmi dlhú dobu.

Štátnu škôlku sme zatiaľ nezrušili, ale mám taký pocit, že pre nás asi nie je. A áno, cítim sa zvláštne, pretože – tá štátna škôlka v skutočnosti vyzerá veľmi dobre. Ale moje deti si vybrali tú lesnú. Prečo? Myslím si, že jednoducho preto, že sme tam medzi svojimi. A zistila som, že im chcem dať možnosť, aby mohli o sebe rozhodnúť sami.

Áno, znamená to pre nás väčšie výdavky, a teda aj nutnosť trochu viac pracovať. A áno, časť mňa sa toho desí a časť plesá radosťou:)

A znamená to aj zablatené topánky a oblečenie, pracnú prípravu desiaty a olovrantu, ktoré moje dieťa unesie v batohu… A mrazenie v bruchu, keď ich posielam von do dažďa a blata. Ale keď vidím tie svetielka v očiach, mám pocit, že to má zmysel.

Blatová kuchynka, ktorú pre škôlku postavili rodičia zo zbytkových materiálov.

Myslím si, že škola ani škôlka deti nepripravia na dnešný svet, bez ohľadu na to, aká tá škôlka bude. To najdôležitejšie im musíme ukázať my. Napriek tomu mi ale príde dôležité pristupovať proaktívne ku vzdelávaniu našich detí. A ak mám tú možnosť, vybrať si vedome, v akom prostredí sa budú vzdelávať a čo sa budú učiť.

To, ako funguje veľká časť nášho vyspelého sveta, potrebuje zásadnú zmenu. Potrebujeme sa naučiť žiť v súlade s prírodou, v súlade sami so sebou a v súlade medzi sebou navzájom. A myslím si, že tá zmena začína práve tým, ako budeme vychovávať a vzdelávať naše deti.

Tá cesta je dlhá. Nie je prešľapaná. Nevidíme, kam vedie. Ale stále viac a viac mám pocit, že po nej mám kráčať. A uvidíme, kam nás zavedie….

 

Doplnenie z 9.10.2019:

Nedávno som sa v Bratislave stretla so svojou veľmi blízkou kamarátkou. A rozprávala mi, že po prečítaní tohoto článku jej bolo smutno. Že to je super, že máme pri nás lesnú škôlku… A vtedy som si uvedomila, že tú najdôležitejšiu vec sa mi nepodarilo napísať dostatočne jasne hneď na prvýkrát:

Ak vo svojej blízkosti nemáte alternatívu, ktorá vám vyhovuje, je treba ju VYTVORIŤ. Nikto iný to za vás nespraví.

Áno, stojí to veľa úsilia. A áno, stojí to za to.

Moja kamarátka, ktorá zakladala lesnú škôlku tam u nás, tomu naozaj venovala a stále venuje veľký kus samej seba. Viem, že nie každý na to má priestor práve vtedy, keď to potrebuje. Ale ona by sa do toho nepustila, ak by nevidela, že tú škôlku chceme a potrebujeme a že stojíme za ňou. A tá škôlka by nikdy nevyzerala tak, ako vyzerá, keby sme každý maličkým kúskom seba neprispeli…

Ak vám chýba niečo  podobné, hľadajte ľudí, ktorí to majú tak, ako vy. Hovorte o tom, čo by ste chceli. A ak nejaký projekt začne vznikať, podporte ho kúskom seba. Tak, ako viete. To stačí.

A možno vás to prekvapí – možno zistíte, že s rodiacim sa projektom sa zrodil aj priestor, kde môžete rásť vy sami. Presne tak, ako sa to stalo mne <3

Milujem hľadanie v hĺbke a nachádzanie múdrosti v príbehoch. V projekte Mama z mestskej džungle píšem o vnútornej ceste matky a o cestičkách, ktorými nás život vedie za splnením našich snov. Môj príbeh si môžete prečítať tu:) >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.