Nové slovo: všadeláska.

Na Južnej Morave je miesto, ktoré svojou dušou pripomína Hobitín. V tom mieste sú dva kopce. Na jednom bývam, na tom druhom je zámok. Keby v ňom bývala princezná, mohli by sme jej z balkóna zamávať rovno do okien. Moja dcéra by to, myslím, ocenila.

Dolu Hobitínskym kopcom trieli kolobežka. Na nej sa vezie mladá žena, v tvári výraz zvláštneho triumfu, na sebe čudnú zmes oblečenia. Vesta so zipsom vpredu aj vzadu, zablatené barefoot pohorky a slušné nohavice. Elegantná a divoká zároveň. Mama vypustená na slobodu.

Cestu jej krížia prekvapení ľudia. Nechápu, čo sa deje. Zvonku nie je vidieť, čo sa odohráva vo vnútri. Na prechode stretne žlté auto, chlapík v ňom si spieva a živo mimicky gestikuluje. Ich pohľady sa stretnú. Vrana k vrane… Nie je ľahké nájsť odvahu robiť čudné veci. Ale na materskej nemáte čas riešiť zbytočnosti. Keď máte dve hodiny na seba, a čas beží, je úplne jedno, ako vyzeráte.

Tak som tu. Na mieste, kde môžem jesť posediačky. Kde môžem vypiť čaj pomaly, po malých dúškoch. A vnímať, ako chutí. Kde môžem byť chvíľu sama so svojimi myšlienkami. Kde nikto po mne nič nechce. Nikto mi nesedí na kolenách. Nechce vziať hopa, ani rozprávať sa s autíčkami. A ako bonus tu hrá hudba a pri gauči je zástrčka, kde môžem zapojiť môj superstarý notebook. Moje osobné nebo.

Na tento moment som sa pripravovala dva roky. Alebo – možno ešte dlhšie. Kedysi dávno som videla film Jedz, modli sa a miluj. V jednom momente tam Julia Roberts sedí pod stromom, v pozadí Himaláje, na kolenách notebook. Má za sebou dlhú cestu, prežila si bolesť, odpustenie, našla samu seba… Ide z nej sloboda a sila. Sedí a píše svoju knihu.

Vzápätí k nej príde slon so srdcom namaľovaným na čele – predzvesť novej lásky… Slona nepotrebujem, lásku mám:) Ale odkedy som ten film videla, aj ja túžim takto niekde sedieť. A písať svoju knihu. Jeden z tých snov, ktoré sa ľahko stratia v nedohľadne…

…a vo vlnách sa vracajú. Odkedy mám deti, snívala som vziať si počítač a sadnúť si cez deň do kaviarne na námestí. Tam hore na terase, kde ešte donedávna viseli malé svetielka, a s deťmi som sa tam nikdy neodvážila, lebo tam vedú nepriehľadné drevené dvere. Objednať si tam chai laté zo sójového mlieka, alebo čaj, a hodinu nerušene písať.

Je zvláštne, ako sny v nás postupne naberajú na sile. Ako sa z jemného pocitu stane impulz, ktorý vás donúti spraviť niečo malé inak. Vykročiť na cestu, ktorá smeruje do zázračných krajín. A ako každý malý krok vás vedie ďalej do neznáma. Zrazu sa život zmení na dobrodružstvo a vy na hrdinu, ktorý každý deň zdoláva výzvy a rastie.

K tomu, že som si na dve hodiny sadla do kaviarne a začala písať, viedol nespočet malých krokov. A dnes by som chcela písať o tom poslednom. Jasné, šak brnkačka. Veď si vezmeš noťas do kaviarne. Áno, kým nemáte malé deti. A kým sa nepotrebujete naučiť dovoliť si to.

Dlho mi trvalo, než som sa naučila, že si to môžem dopriať. Museli ma deti doslova priklincovať k stene. Obliehať ma tak dlho, kým niečo vo mne nezačalo volať: Už žiadne polovičaté riešenia! Už sa nebudem schovávať na záchode so slúchadlami na ušiach a čítať N-ko! Nie, nie. Potrebujem sa postarať o seba. Naplno. Aby som sa mohla starať o deti. Naplno.

V poslednej dobe sa v češtine začalo používať nové slovo: sebeláska. Vždy, keď ho počujem, prvé, čo mi napadne, je niečo negatívne. Jazyk ako zrkadlo doby, v ktorej žijeme. Koľko rokov uplynie, než slovo zmení konotáciu?

Mohli by sme si v slovenčine vymyslieť nejaké krajšie slovo. Láska k sebe…

Zdráham sa písať o láske k sebe, keď medzi ľuďmi je tak veľa predátorov, čo myslia hlavne na seba. Napríklad vo vysokej politike. Tu aj tam. A pritom kontaktná-či-rešpektujúca-či-aká-som-vlastne-matka často prestane dávať, až keď naozaj nemá z čoho.

Nepotrebujeme sebelásku. Potrebujeme rovnováhu medzi láskou k sebe a láskou ku všetkému naokolo. Rovnakú mieru lásky smerom von a smerom dnu. A nechať ju voľne prúdiť oboma smermi.

Vytvoriť si každodenný zvyk starať sa o seba s láskou rovnako, ako o svoju rodinu. A keď si dovolíme s láskou sa starať o seba, myslím si, že je len otázkou času, kedy z nás láska bude vyžarovať von. Budeme za sebou nechávať jemnú stopu lásky. Ľuďom, čo máme okolo seba, sa bude lepiť na chodidlá a nechávať otlačky tam, kam budú kráčať. Ak sa na niekoho usmejeme, možno to postupne obíde celý svet.

Starať sa o seba s láskou nie je sebeláska. Je to všadeláska.

Všadeláska. Definícia: mať sa rada natoľko, že viem nechať rodinu, aby sa chvíľu obišla bezo mňa. Aspoň na dve hodiny.

Zvonku to potom vyzerá ako jedna jednoduchá veta: Láska – postrážiš deti…?
Jasné, bež. Vidím, že si unavená. Bude nám lepšie, keď si oddýchneš.

A tak to je.

Ty už si tu? Pýta sa ma muž, keď po dvoch hodinách voľna rozjarená vtrhnem do kuchyne. Postapokalyptický scenár, ktorý beží v hlave každej mame s priepustkou, sa nekoná. Deti sa spokojne hrajú v obývačke a muž pije v kuchyni čaj. Fakt typické!

Môžem ešte odísť, ak chceš, prehodím skusmo.

Kľudne choď. Usmeje sa a myslí to vážne. Ale tak, aby si deti nevšimli, že už si tu… A tak pokradme beriem z poličky cyklistickú prilbu a po špičkách sa vykrádam von z bytu…

Rozkvitnutý pruh zelene a vedľa neho cesta, po ktorej trieli bicykel. Na ňom sa vezie mladá žena, na sebe čudnú kombináciu oblečenia: zablatené barefoot pohorky, vesta so zipsom vzadu aj vpredu, slušné nohavice a na hlave cyklistická prilba. Pretože – keď dostanete do daru čas pre seba, tak to, ako vyzeráte zvonku, nie je dôležité.

Na nechápavých okoloidúcich sa usmievam.

Všadeláska. Dvojitá porcia.

Milujem hľadanie v hĺbke a nachádzanie múdrosti v príbehoch. V projekte Mama z mestskej džungle píšem o vnútornej ceste matky a o cestičkách, ktorými nás život vedie za splnením našich snov. Môj príbeh si môžete prečítať tu:) >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.