Kto som?

A ako som sa

dostala k tomu,

že píšem blog pre mamy...

 

Kde to celé začalo?

Volám sa Bronislava Mesárošová a vždy som chcela písať. Knihu. Blog pre mamy nebol v pláne. A vlastne ani deti nie. Kedysi dávno, v inom vesmíre... som chcela robiť niečo celkom iné...

...na moste nad riekou stojí mladá žena a hľadí na vodu. Vyzerá obyčajne, nikto by nepovedal, že zbiera odvahu na životnú zmenu. Na ten most ju priviedla náhoda. Chcela sa stať odborníčkou na celostnú medicínu. Vyštudovať, učit, robiť v klinickom výskume... Prešla kvôli tomu dlhú cestu. Opustila vzťah. Našla lásku. Nechala školu. Odišla z práce....

A presťahovala sa na Moravu. Začala študovať medicínu, začala študovať TČM, bezmála dokončila kineziologický výcvik... A potom otehotnela. Bolo to ako zrážka s asteroidom. Prežila, ale odklonilo ju do inej galaxie.

Navzdory očakávaniu materskej lásky v sebe má dieru. Namiesto akademickej kariéry vákuum, sny idú na čakaciu listinu na dobu neurčitú.

Myslela som si vtedy, že len nachvíľu spomalím a vrátim sa tam, kde som bola.

Zakladáme si rodinu v cudzine. Svadba, sťahovanie... Morava so svojim činorodým prístupom pôsobí tak trochu ako Hobitín. Život má dobrodružnú príchuť. Láska, rodinné šťastie.

Postupne ale na mňa úskalia materstva doľahnú celou svojou váhou. Izolácia. Tam, kde som bývala, som nepoznala doslova nikoho. Únava. S mužom sme boli sami na všetko, babičky bývajú v inom štáte. Rok a pól po synovi sa nám narodí dcérka a každodenný život zrazu naberie šialené tempo. Mám pocit, že ma nikto nevidí. Že sa o tom málo rozpráva, aké to je. Nulový čas na partnera. Nulový čas na seba.

...uzavretá v bludnom kruhu domácich prác a osamelej materskej lásky.

A v kostiach pocit, že takto to byť nemá.

Ak chceš v živote niečo, čo nemáš, je treba začať robiť niečo, čo doteraz nerobíš, opakovala som si v duchu, keď som s malou dušičkou písala na miestnu hromadnú fejsbukovú stránku, či sa tu niekde nestretávajú nejaké mamičky. Jediný, kto sa ozval, bola novovznikajúca skupina nosiacich mám. A potom som si to opakovala znova, keď som im s malou dušičkou písala, či môžem prísť aj s dieťaťom v kočíku...

Vtedy som ešte netušila, že moja spriaznená duša býva v dome oproti. Ani to, že sa ocitnem pri zrode lesnej škôlky. Alebo, že ani neviem ako, stanem sa súčasťou komunity výnimočných žien a vytvoríme si akúsi podpornú sieť. Že mozog, nastavený na 6 rokov intenzívneho učenia, začne hltať jednu kontaktnú knihu za druhou. Že budem vedieť o šatkovaní a nosítkach viac, než som kedy chcela. Že rozbehnem kinezku a začnem ľudí sprevádzať zmenami v živote. Že začnem viesť ženské kruhy... Bol to proces.

Kde nastal ten zlom?


Zlom prišiel postupne, tak, ako som pomaly zapúšťala korene na nové miesto. Veľmi mi pomohli ľudia. Fakt, že raz za týždeň som sa na dve hodiny stretla v detskej herničke s inými mamami, ktoré riešili to isté, čo ja.

Že som zrazu nebola sama.

Predávali sme si nápady, rady, tipy, triky... A z vykorenenej mladej ženy bez budúcnosti som sa pomaly menila v osobu, ktorá patrí do komunity silných žien. Nanovo som objavovala, kto som. A asi prvýkrát od druhého stupňa základnej školy som mala na to vnútorné hľadanie čas.

Spolu s tým, ako som objavovala samu seba, objavovala som aj iný, slobodnejší pohľad na výchovu svojich detí.

Veľmi vnímam, že na začiatku, keď sa len učíme, ako byť mama, nás vedia veľmi ovplyvniť zabehané stereotypy z nášho okolia. Ako vidíme, že to robia mamy okolo. Rady, ktoré dostávame. Tipy na knihy, prednášky, semináre...

A postupne mi došlo, že to, v čom sa pohybujem, je výnimočné.

No a prečo som sa teda rozhodla písať blog?:)

Pretože som to chcela predať ďalej. Najskôr kamarátke. Ale nestihli sme sa nikdy pomedzi deti porozprávať dostatočne nadlho. Potom druhej kamarátke. A keď otehotnela švagriná, rozhodla som sa, že to jednoducho zavesím na web a budem všetky ďalšie kamarátky a príbuzné odkazovať tam.

Vždy ma trápilo, že mladí ľudia zo Slovenska odchádzajú a pripravujú ho tak o svoj potenciál. A ešte viac, že som jednou z nich. Vždy som si myslela, že sa raz, niekde v budúcnosti, vrátim, prinesiem si so sebou svoje zahraničné know-how a zmením svet:) Ale potom mi došlo, že na to, aby som niečo hodnotné priniesla, nemusím čakať, kým sa vrátim... A že zahraničné know-how už mám. Narazila som na neho neplánovane. Je vydreté potom, krvou a trpezlivým hľadaním. A vďačím za neho ženám, čo hľadali spolu so mnou.

Som presvedčená, že materstvo je vnútorná cesta. Je to cesta za sebapoznaním a rozvojom. Prečo? Pretože toho malého človiečika ľúbiš tak veľmi, že kvôli nemu si ochotná rásť a meniť sa tam, kde kvôli sebe nie. A vďaka tomu môžeš nájsť samu seba, splniť si sny a cítiť naplnenie veľmi hlboko v duši.

Čo ti viem ukázať?

Chcela by som písať o vnútornej ceste matky. O tom, ako nás materstvo mení, a ako to môžeme využiť k tomu, aby sme žili šťastnejší život. O úskaliach materstva v dnešnej dobe a o cestičkách, ktorými nás život vedie za splnením našich snov. O kontaktnom rodičovstve, tom novodobom prístupe, ktorým sa naša generácia snaží zmeniť svet. O vzájomnej blízkosti a vytváraní komunít. O rešpekte k našej planéte.  A prepojiť to do celkového obrazu, kde každá z tých maličkých vecí má svoje miesto...

Jednoducho - ako si okolo seba vytvoriť dažďový prales, ten z kontaktných knižiek. V moravskom Hobitíne som totiž objavila záblesk niečoho vzácneho - ako sa dá vybudovať okolo seba bublina, kde si nemusím brať voľno od detí, ak chcem žiť naplnený život.

Táto stránka je môj dar pre teba. Ak si sama izolovaná, unavená a tak trochu stratená v našom novovekom nefunkčnom systéme... Sprav si čaj, alebo kávu, a ukradni si pár minút na seba. Predstav si, že som kamarátka, s ktorou sedíš v kaviarni. Jediný papier na to, že som mama, je rovnaký, ako máš ty - rodný list svojich detí. Mala som šťastie, že ženy, ktoré som strela, so mnou zdieľali svoju cestu materstvom. Vďaka tomu som dnes úplne niekde inde, než som bola na začiatku. Teraz je rada na mne, aby som tento dar zdieľania poslala ďalej. Viem ti porozprávať o svojej ceste, tak ako mne o nej rozprávali iné ženy.

Začni si tvoriť svoj prales. Čaká, kým ho objavíš.

A kompas máš v sebe.