Konflikty detí ? Robte tlmočníka.

Na Morave rodičia deťom dávajú obrovskú slobodu. Väčšinou v tom plávam ako ryba v mori a nasávam, kde sa dá. V Bratislave počúvam oveľa viacej nesmieš, oveľa viacej musíš. Hranice sú tam prísnejšie.

Často je to opodstatnené. Tam, kde som bývala, keď som bola malá, sme mali pod oknom 2-prúdovú cestu. Na dvore pod schodami istú dobu spával bezdomovec. Niečo sa šuškalo o narkomanoch na opustenej vlakovej trati, ktorá bola neďaleko. Divoké deväťdesiate roky… Vtedy mi neprišlo, že by niečo malo byť inak.

Tam, kde sa narodili moje deti, je inak všetko. Hoci bývame v paneláku, pod oknami máme „len“ parkovisko. Do lesa je to 10 minút, všade je v podstate čisto a zeleno. Sloboda tu je bezpečnejšia. Preto keď som sa ako mama ponorila do miestnej rešpektujúco-kontaktnej bubliny, postupne som sa naučila vety môjho detstva nechať znieť len potichu v hlave. Počkaj lebo spadneš. To nerob, to nesmieš… A čo sa konfliktov detí týka, začínala som v tábore nezasahovať.

Bolo nás takých viac. Mali sme načítané kontaktné knihy, verili v dobro v deťoch, v slobodu, verili, že si poradia a že im nemáme vnucovať náš spôsob. A ak máte nekonfliktné a sebavedomé dieťa, ono to asi môže celkom dobre fungovať.

Môjmu synovi to prestalo fungovať, keď sa mu narodila sestrička. Mal vtedy 20 mesiacov a úplne to ním otriaslo. Prestal si veriť. A deti naokolo akoby to vycítili. Malé batoľa mu bolo schopné vytrhnúť z ruky hračku a udrieť ho ňou, a on len stál a plakal. Zrazu začal chodiť odvšadiaľ s modrinami.

Pri väčšine z týchto konfliktov som nebola. Nevidela som, ako k nim došlo. Sedela som totiž niekde v kúte a kojila. Alebo prebaľovala. Alebo sa rozprávala… Ale hoci moje presvedčenie vo mne jasne a zreteľne volalo nezasahovať, Ajkove oči hovorili jasne a zreteľne Buď tu so mnou! Potrebujem ťa!

A tak som sa v jeden moment vykašľala na hlavu a poslúchla srdce. Zliezla som z piedestálu nezasahujúcej matky, oželela vytúžený rozhovor s inou dospelou osobou a sadla som si (s dcérkou na rukách) ku svojmu synovi na koberec. A z toho koberca som sa vlastne odlepila iba nedávno.

Počas dvoch rokov na koberci človek uvidí veľa vecí.

Asi rok a pol staré dieťa príde a schmatne hračku, s ktorou sa hrá starší chlapec. Ten kričí. Nie, to mám ja! Opakovane. Mladšie dieťa nereaguje, je práve v takom veku. Preťahujú sa. Nakoniec chlapec mladšieho odstrčí nohami a takpovediac ho skopne na zem. Rev. Vtedy matka konečne priskočí a starší si vypočuje, že je „zlý“.

Kto je ale na vine, že sa tá situácia dostala až sem? Starší, lebo kopal? Mladší, lebo začal? Alebo matka, ktorá nezasiahla včas?

Myslím si, že idea nezasahovania nefunguje na úplne malé deti. Deti do troch rokov totiž nevedia spolupracovať. Len sa učia, ako na to. A preto pri konfliktoch potrebujú veľa podpory a veľa dobrého príkladu. Neznamená to, že musíte zasiahnuť hneď. Ale ak sa konflikt nevyvíja konštruktívnym smerom, je pravdepodobne čas zapojiť sa tiež.

Čo znamená veľa podpory?

Niekomu stačí, že len z diaľky sledujete. A niekto bude potrebovať, aby ste ho vzali za ruku a rozprávali spolu s ním… Základ ale je byť prítomná pri tom, čo sa deje. Áno, často je ťažké tam byť, hlavne, ak máte detí viac. Nie vždy to ide… Preto treba využiť tie situácie, kedy sa to dá:)

Ako sa zapojiť?

Problém s vkladaním sa do konfliktov je ten, že ak sme neboli prítomní od začiatku, tak často nevidíme, čo sa naozaj stalo. Napríklad takto:

Chlapec zhodí druhého chlapca z autíčka. Ten sa vyplače a začne sa hrať s niečím iným. O pol hodiny ale na oplátku po tom chlapcovi hodí kockou zo stavebnice...

Keď do konfliktu vstúpite teraz, riešite nie prvý konflikt, ale konflikt číslo 2. Alebo možno 10…

Ako teda vstúpiť do konfliktu? Mňa v tomto smere veľmi inšpirovala Irena Kubantová na jednom z jej seminárov, no väčšina moderných kníh o výchove, ktorými som listovala, hovorí v podstate to isté. Vyberte si jednu, pravdepodobne to tam bude.

1) Zastavte násilie. Natiahnite medzi deti ruku, povedzte stop.

2) Nerobte sudcu. Robte tlmočníka.

Pomôžte deťom dohovoriť sa. Ako? Je to jednoduché. Predstavte si, že ste tak trochu priateľ na telefóne zo súťaže milionár, a tak trochu papagáj:)

Katka, Janko vraví, že s tou loptou sa hral on. Ale ja ju chceeem! Hnevá ťa, že Janko ti ju nedá? Anoo! Janko, Katka by sa chcela hrať s loptou. Nie, teraz ju mám ja! Katka, Janko ju ešte potrebuje...

Čo teda navrhujete? Tak ešte chvíľku Janko a potom ju dáš Katke? (Toto prekvapivo veľmi dobre funguje u nás). Budete si s ňou hrať spolu? (Toto ešte u nás nefunguje:)

No a ako je to s tým nezasahovaním? Má v tom celom niekde svoje miesto?

Áno, má. Môže to byť vaša prvá voľba pri každom konflikte. Nezasahovať ale neznamená, že si niekde v diaľke pijete kávu. Nezasahovať znamená, že ste nablízku, ale reagujete, až keď dieťa dá najavo, že potrebuje vašu pomoc. Môžete dieťaťu dať príležitosť objavovať svoje schopnosti a posúvať vlastné hranice. Môžete ho nechať skúsiť si konflikt vyriešiť po svojom. Dôležité je ale vnímať, čo sa deje. Sledovať a nezasiahnuť totiž znamená: Vidím ťa, moje milované dieťa, a máš moju podporu. Ak dieťa robí niečo, v čom ho podporovať nechcete, možno nastal čas zapojiť sa.

Pomáha, keď viete, ako to má rodič na druhej strane. Keď sa navzájom poznáte a dôverujete si, môžete si dovoliť vdýchnuť deťom o kúsok viac slobody.

Andrejko sa nedávno v lesnej škôlke pobil s iným chlapcom. Obe matky sme to fascinovane asi minútu sledovali. Vnímam to ako prínos škôlkovej komunity – ako rodič vidíte často dianie škôlky zvnútra a lepšie mu rozumiete. Funguje to takto: keď sa v škôlke zmení zloženie detí, tak chlapci potrebujú zistiť, ktorý z nich je „alfa“.

Skutočný boj som ale videla prvýkrát. Spočiatku sa pretláčali. Potom sa po sebe váľali na zemi. Bolo vidieť, že to potrebujú. Že majú nevybavené účty.

A ja som bola rada, že im to môžeme dopriať. Okolo nás bola len jurta a tráva, nič nebezpečné. S mamou toho druhého sme sa poznali. Vedeli sme, že zdieľame podobné hodnoty, podobné názory na výchovu. Keď som ich nakoniec zastavila (ako Slovenke sa mi pohár nezasahovania minul skôr), vyzeralo, že si povedali, čo bolo treba. A zvyšok dňa prebehol bez konfliktov, hrali sa spolu.

Na začiatku, keď som si vo výchove hľadala vlastnú cestu, tak ma miatlo, že v každej krajine majú deti nastavené hranice trochu inak. Dnes to vnímam ako svoju výhodu. Mám v sebe odkaz oboch krajín, a môžem si vďaka tomu vedome vybrať, kde chcem byť…

Každého dvíha zo stoličky v iný moment, a je to tak v poriadku:) Objavujte vlastné hranice. A nebojte sa zapojiť sa do konfliktu prvá, aj keď je treba spacifikovať to druhé dieťa, nie to vaše. Možno má tá druhá matka zlý deň. O kávu menej, než by potrebovala. Alebo o dve deti viac, než vy…

A ak máte deti malé, nenechávajte ich počas konfliktu osamote. Buďte ich sprievodcom. Hľadajte spolu s nimi, ako sa dohovoriť. Ako spolupracovať. Čas, kedy sa učia túto zručnosť, je teraz. A budú ju potrebovať, až budú dospelí… a budú sa musieť dohodnúť s ľuďmi z inej kultúry, ako spolupracovať na niečom veľkom a dôležitom. Ako riešiť klimatické zmeny. Ako prispôsobiť naše fungovanie, aby sme si zachovali zdravú prírodu. Ako žiť vedľa seba v mieri aj napriek rozdielom. Alebo čokoľvek iné, čo by v budúcnosti mohlo nastať.

Cesta k tomu, ako priniesť viacej porozumenia medzi ľudí, začína tam, na tom koberci, kde sa deti bijú o autíčka. Venujte sa im teraz, a oni potom zmenia svet…

 

 

Časť tohoto textu bude pravdepodobne súčasťou knihy, ktorú píšem:)

 

Milujem hľadanie v hĺbke a nachádzanie múdrosti v príbehoch. V projekte Mama z mestskej džungle píšem o vnútornej ceste matky a o cestičkách, ktorými nás život vedie za splnením našich snov. Môj príbeh si môžete prečítať tu:) >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.