Ako som na materskej začala písať knihu

Ak sa ráno zobudíš a myslíš len na písanie, si spisovateľ. Kto to povedal? Nejaký známy spisovateľ vtedy ešte neznámemu spisovateľovi. Tak dobre.

Mamíí, papať. Tieto láskyplné slová ma budia skoro každé ráno. Vety mojej knihy mi začínajú plynúť v hlave v momente, keď položím chodidlá na dlážku. Keď som v pohybe. Keď niečo robím – rukami, nohami… Mimovoľne, jednoducho sa to deje, odkedy som sa rozhodla, že idem písať knihu. Väčšinou kým vylovím zápisník, prebehne mi v hlave celý odsek a už je preč. Akoby svetu stačilo, že sa zhmotnil v myšlienkach. Vždy mám pocit, že niekde za rohom ho na udicu chytí iný spisovateľ. Nejaká iná mama, čo má deti zhodou okolností u rodičov a čaká na nápad. Svet to má zariadené. To, čo má byť povedané, sa von dostane. Je mu jedno, či to poviem ja, alebo niekto iný.

Útržky mojej knihy sú na veľa miestach. V niekoľkých zápisníkoch pomedzi detské kresby a čmáranice malých opíc a opíc mamičiek a bábätiek opičiek a iných rodín. Napríklad rodín bumerangov. Alebo bagrov. Ružových koníkov. A morských pánd. Heslovité myšlienky naťukané za chôdze do mobilu. Pokusy o to napísať ucelenú kostru do počítača, z ktorej kľúčová časť samozrejme chýba, lebo ten kus papiera, kde to bolo, sme zabudli na pieskovisku.

Často to nie je ľahké. Hlavne preto, že som sa vydala na úplne novú dráhu, a často sama neverím, že tam už som. Stojím nad priepasťou, jedna noha – alebo skôr celé telo – v starom svete, kde nie som nikto a jazdím po zabehaných dráhach, a špičkou druhej nohy sa dotýkam sveta na druhej strane, kde je moja kniha fyzicky tu. Celá krása aj náročnosť toho procesu tvorby spočíva v tom, že ja som jediné spojenie medzi týmito dvoma svetmi. Zem, kam sa chystám preskočiť, nikto nevidí. Neexistuje. Viem o nej len ja. Je ako vietor, ktorý odletí k tej mame z vedľajšieho balkóna, ak svoju knihu rýchlo nenapíšem.

Dlho som sa toho bála. Čítali ste niekedy o tom, že vedecké objavy vybádali v rovnakom čase na rôznych miestach rôzni ľudia? Neviem, ako to je naozaj, ale veľa vecí nasvedčuje tomu, že my sme len kanál, ktorým myšlienky prichádzajú. Sme ruky, ktoré ho zrealizujú. A môj kanál je málokedy priechodný až do konca.

Riešenie na môj strach prišlo na diaľnici Brno – Bratislava. Poznáte to – v jednej sekunde nič a v druhej sa na vás valí nejaký golem a totálne vás vydesí. &§!! …strhnem volant, on prefrčí a ja len žasnem: Ako ide rýchlo. A v tom to príde – tichý hlások v hlave. To ale neznamená, že ja neprídem tam, kam idem. A to je tajomstvo matky – spisovateľky číslo jedna.

Nevadí, že niekto iný bude skôr niekde inde. Ja predsa viem, kam idem. To, čo tvorím, tvorím svojim spôsobom. On nie je ja. A aj keby za jeho tvorbou bola rovnaká myšlienka, bude hovoriť svojim jazykom a ja zase svojim. Ako v príbehu o Babylone. Možno preto svet potrebuje rôznych ľudí, aby povedali tú istú myšlienku – aby jej porozumeli naozaj všetci. Takže – základ je nájsť si svoje tempo a byť v pohode:)

A okrem toho – ak jeden nápad odletí, príde ďalší. A ďalší. Už je to pomaly stokrát vyskúšaný fakt (môžete mi veriť :D). Občas uvažujem, či existuje nejaký systém v tom, ktoré nápady zrealizovať viem a ktoré nie. Možno keď sa raz spätne pozriem, tak to uvidím a zrazu všetko bude dávať zmysel. Ako keď Steve Jobs spájal bodky.

Takže – začala som písať knihu:) Nadšenie ma pohltilo. Rozhodne nešlo napchať do krabice a odložiť na neskôr. Keď som mala flow, mohli padať traktory (a kocky z dupla a drevené vláčiky tiež). V hlave sa mi neustále točili myšlienky, vety, odstavce… Deň za dňom, minútu po minúte. Najviac ma vyčerpávalo bojovať sama so sebou. Nútiť samu seba plnohodnotne konverzovať s plyšákmi, aj keď by som najradšej sedela za počítačom. Nápady sa valili jeden za druhým, až do totálneho vyčerpania. Môjho.

Neprestrelila som to zámerne. Neprestrelila som to ani nejako výrazne moc. Párkrát som šla spať o jednej ráno namiesto o desiatej. Nevýhoda materskej je tá, že deti vás nenechajú dospať sa cez deň. Alebo zaľahnúť o šiestej, lebo dnes to fakt potrebujete. Nie, musíte bežať ako motor na plné obrátky, a keď spomalíte, prejaví sa to.

Moja dcérka si prešla fázou, že ju asi neľúbim. Podobne, ako keby sa jej narodil ďalší súrodenec. Keď vám mama náhle ujde z napínavo rozohranej hry s autíčkami, lebo si potrebuje zapísať myšlienku, je to fakt divné. Hlavne, ak to robí často.

V jednom momente som zistila, že mi vôbec nie je dobre. Že náš každodenný život sa zmenil na čakanie na vytúženú polhodinu bez detí, ktorá nie a nie prísť. Že kruhy pod očami mám v dvoch farbách, že deti sú nespokojné, domácnosť sa nepodobá na domov a že keď chcem písať, tak len prázdno civím do monitoru. A že to takto ďalej nechcem.

Objavovať, ako na to, je ťažké a krásne zároveň. Mám pocit, že práve vďaka týmto posunom časom naozaj narastiem do podoby ženy, ktorá napísala knihu. Ak by ten nápad na knihu prišiel s IKEA návodom, na prvej strane by miesto panáčika s kľúčom stálo niečo v tomto zmysle – tajomstvo číslo dva:

Tok nápadov sa dá regulovať.

…Áno, chce to trochu tréning. Ale motivovaná dvojmatka vie zvládnuť oveľa viac, než bežný smrteľník. Nemá totiž na výber. Postupne sa dá naučiť otočiť kohútikom toku nápadov len vtedy, keď máte priestor sa mu venovať. A pustiť si len toľko, koľko vládzete spracovať. Naozaj.

Včera som zistila, že moja kniha má 7 strán… Za dva mesiace písania pomedzi ružové koníky to nie je zlý výkon. Či? 😀 Viem, stále je to len pierko, ktoré vietor ľahko odveje niekam preč, ak ho nezachytím. A stále mám strach začať písať poriadne, stále len skladám kostru. Ale tie vety neodvratne pribúdajú (veta denne na pieskovisku? Za dva roky to mám!).

Ešte nedávno to bola len strana. Ešte pár strán, a už to nebude len krehké pierko. A čím hmatateľnejšia je, tým viac si verím. A čím viac si verím, tým ľahšie sa mi píše. A čím viac si verím, tým viac mi verí aj moje okolie, že to myslím vážne. A dávajú mi ten čas, ktorý som si na začiatku musela kradnúť miesto spánku.

Myslím si, že každá zmena a každé tvorenie je proces. A že život nám postupne ukazuje kroky, ktoré máme spraviť, aby sme prišli tam, kam chceme ísť. Stačí nastražiť uši a vnímať, čo nám hovorí. A to je tajomstvo číslo 3: prijať život a všetko, čo ma stretne, ako sprievodcu na svojej ceste. Nelámať si hlavu s krokom 248. Jednoducho spraviť ten jeden, čo je vidieť. A ono vás to ku kroku 248 postupne dovedie samo. A cestou narazíte aj na tú chýbajúcu stranu z IKEA návodu.

No a na tom úplnom začiatku, kedy náš projekt ešte nie je vidieť, alebo je len krehké pierko, ktoré ľahko odveje vietor, tak vtedy je podľa mňa rozhodujúci náš zámer. Zámer je to, čo nám pomáha natočiť kormidlo. A každý deň spraviť tempo či dve veslami tým smerom, ktorým ideme. A čo postupne, dosku po doske, nakoniec postaví most cez tú priepasť medzi svetmi. A to je tajomstvo číslo 4.

Keď som si našla svoje tempo a začala opäť vychutnávať plnohodnotne život tak, ako plynie, zrazu všetko zapadlo na svoje miesto. Práca, život, láska, deti… A opice už mám celkom v ruke – za pár sekúnd. Aha:)

Milujem hľadanie v hĺbke a nachádzanie múdrosti v príbehoch. V projekte Mama z mestskej džungle píšem o vnútornej ceste matky a o cestičkách, ktorými nás život vedie za splnením našich snov. Môj príbeh si môžete prečítať tu:) >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.